Okrúhly stôl „ Národný Pamätník slovenského vysťahovalectva“

 

MATICA SLOVENSKÁ  –  MIGRÁCIA  SK  –  ZDRUŽENIE NEZÁVISLÝCH EXPERTOV PRE OTÁZKY DEJÍN A ŽIVOTA ZAHRANIČNÝCH SLOVÁKOV

 

Úvodné slovo

                Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč, pri príležitosti 20. výročia vzniku Ústavu pre zahraničných Slovákov, v roku 1988 povedal „ Vysťahovalectvo je imanentná súčasť našej minulosti. Nemôžeme sa pochopiť, pokým nepochopíme vlastné vysťahovalectvo. Lebo vysťahovalectvo u nás, aj u niektorých iných malých národov, nie je okrajová epizóda, ale neoddeliteľný historický dej, ktorý má svoj vonkajší i vnútorný význam pre celé národné dejiny. Má význam nielen pre tých, čo odišli, ale aj pre tých, čo ostali v starej vlasti, má význam pre celonárodný sociálny vývin práve tak, ako pre jeho duchovné uspôsobenie, pre jeho vnútorné i vonkajšie postavenie vo svete, pre jeho ekonomiku i jeho kultúru“. Tieto nadčasové slová zaväzujú našu najstaršiu celonárodnú inštitúciu Maticu slovenskú i dnes v roku 2013 a preto je aktívna  a prítomná  i pri dnešnom  okrúhlom stole venovanom problematike realizácie Národného pamätníka slovenského vysťahovalectva.
     Ako vidíte z oznamu a pozvánky na dnešné podujatie Matica slovenská má pri tomto okrúhlom stole dvoch partnerov.
     Tým prvým je občianske združenie Migrácia SK, ktoré vzniklo koncom roku 2009. Jeho cieľom je činnosť zameraná na podporu národného povedomia a kultúrnej identity občanov Slovenskej republiky žijúcich, pracujúcich a študujúcich v zahraničí. Pre napĺňanie týchto cieľov sa chce venovať problematike súčasných migračných pohybov, pripravovať situačné správy, analýzy a navrhovať riešenia na znižovanie úniku mozgov (brain – drain) do zahraničia, prispievať k vytváraniu predpokladov pre udržiavanie väzieb emigrantov na najbližších a na domovskú krajinu, venovať sa otázkam reemigrácie a repatriácie, otázkam tvorby a výkonu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí, otázkam tvorby štátnej politiky pre trvalo udržateľnú emigráciu a vytvárania predpokladov, ktoré by stimulovali návraty emigrantov a poskytovali by im dostatok informácií o dianí na Slovensku, otázkam legislatívy v oblasti slobodného pohybu osôb a uplatňovania  ich legitímnych práv zaručených ústavou Slovenskej republiky, spolupráci so štátnymi i neštátnymi orgánmi a inštitúciami v Slovenskej republike v danej oblasti, spolupráci s krajanskými spolkami, inštitúciami a médiami v zahraničí, otázkam spoločnej prisťahovaleckej  politiky Európskej únie a problematike Európanov vo svete.
     Tým druhým je občianske Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov, ktoré vzniklo v roku 2000. Združenie je voľným zoskupením expertov pre otázky emigrácie a imigrácie obyvateľstva z územia Slovenska, s dôrazom na oblasť spoločenských a humanitných vied, zameraných na vedecký výskum a aplikáciu v praxi. Hlavným cieľom je v intenciách výsostných záujmov štátu, napomáhať pri rozvíjaní všetkých foriem spolupráce a pomoci zahraničným Slovákom a pri činnosti, zameranej na udržanie a rozvoj slovenských menšín v zahraničí.

Naše spoločné pozvanie a oznam sme adresovali krajanským spolkom a organizáciám  v Argentíne(5), Austrálii(6), Belgicku(2), Bosne a Hercegovine(1), Bulharsku(1), Cypruse(1), Česko(15), Čiernej Hore(1), Francúzsku(3), Chorvátsku(2), Írsku(1), Izraeli(1), Japonsku(1), Kanade(5), Libanone(2), Luxembursku(1), Maďarsku(13), Nemecku(8), Nórsku(3), Novom Zelande(1), Poľsku(1),Rakúsku( 2), Rumunsku(5), Srbsku(11), Sýrii(1), Španielsku(2), Švajčiarsku(5), Švédsku(3), Taliansku(7), Ukrajine(6), Veľkej Británii(4), USA(59), SZSZ(2) a jednotlivcom(2). V SR sme ich adresovali  Úradu vlády SR, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny, Ministerstvu financií, Ministerstvu vnútra, Ministerstvu kultúry, Ministerstva školstva, Ministerstvu zahraničných vecí, Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Odboru štátneho občianstva a matrík Sekcie verejnej správy MV SR, Migračnému úradu SR, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, IOM Medzinárodnej organizácie pre migráciu, Infokancelárii RE v SR, primátorovi Bratislavy, Magistrátu Bratislavy, mestskej časti Petržalka, mestskej  Staré mesto, Hlavnej architektke Bratislavy, Pamiatkovému úradu SR, Krajskému pamiatkovému úradu Bratislava, Mestskému pamiatkovému úradu Bratislavy a expertom jednotlivcom (12). Celkom vyše 240 oznamov a pozvaní.

V roku 2006 na pôde Národnej rade Slovenskej republiky interpelovaný podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič  okrem iného povedal „…podľa informácií, ktoré aj mám a ktoré som si aj vyžiadal a, samozrejme, ktoré aj poznám, pretože som sa tento rok zúčastnil na pamätnom stretnutí pri tomto pamätníku 5. júla na Deň sv. Cyrila a sv. Metoda, tak podľa tých údajov, ktoré sú uvedené a sú k dispozícii a každý má možnosť si ich pozrieť aj na internetovej stránke, pamätník sa navrhuje, ako ste správne povedali na druhej strane dunajského nábrežia, teda v Sade J. Kráľa v Petržalke a kde práve sa nachádza z 5. júla 2000 ten pamätný kameň, na ktorý upozorňujete, že tam už dosť dlho trčí a že sa nič v tej oblasti nerobí. Ide skutočne o 4,5-tonový kus neopracovaného červeného mramoru z maďarského Tardosa, ktorý darovali tamojší Slováci pre tento pamätník. Úlohu koordinátora prípravy a realizácie pamätníka prevzalo na seba Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov, ktorého vkladom je bezplatné vypracovanie úvodného projektu. Ten úvodný projekt je vypracovaný, pripravený a, samozrejme, teraz nastáva cesta realizácie a vybavovania ďalších krokov, ktoré sú potrebné pri výstavbe tohto pamätníka. Organizáciu ďalších realizačných činností chce združenie zabezpečovať v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom, v minulosti už to podporil aj bývalý župan pán Roman, a s týmto sa aj stotožňuje terajší predseda Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý túto aktivitu podporuje, ďalej s Krajanským múzeom Matice slovenskej, Združením spolkov Slovákov z Juhoslávie, Rumunska, Maďarska a Bulharska, Spoločnosťou priateľov Slovákov v Poľsku a ďalšími štátnymi i neštátnymi inštitúciami a organizáciami a, samozrejme, aj občianskymi združeniami. Z hľadiska finančného zabezpečenia predpokladajú najmä účasť štátu podporenú štátnymi, tam by malo byť viaczdrojové financovanie, teda štátnymi z verejných zdrojov príspevok, ďalej samosprávnymi prostriedkami, konkrétne ide o Bratislavský samosprávny kraj a mimovládnymi organizáciami a jednotlivcami v Slovenskej republike. Najdôležitejším zdrojom financovania budúceho pamätníka sa stala celonárodná a celosvetová zbierka, ktorá sa nazýva Sami sebe. Treba povedať, že iniciatíva pokračovania tohto projektu je na strane uvedeného združenia, ktoré som spomenul, do istej miery odborne prepojeného aj s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ďalej samotného tohto združenia a prirodzene aj ďalších aktivít, s ktorými je toto združenie v kontakte. Chcel by som zopakovať, že táto požiadavka, na ktorú ste upozornili, sa nachádza aj medzi závermi a odporúčaniami ostatnej Stálej alebo poslednej Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, ktorá sa konala v dňoch 12. až 13. mája tohto roku v Bratislave. Je na týchto troch uvedených subjektoch, ktorých som spomenul, aby spoločne pripravili komplexný materiál o pamätníku. Iniciatíve sa nikdy medze nekladú, len nie je potrebné všetko nechať v tej teoretickej alebo deklaratívnej rovine, ale treba pristúpiť ku konkrétnym skutkom…“
     V tomto zmysle Matica slovenská, Migrácia SK a Združenie nezávislých expertov zdvihli iniciatívu na vybudovanie predmetného pamätníka a dnes sa stali zakladateľmi  Nadácie Národný Pamätník Slovenského Vysťahovalectva. Verejnoprospešným účelom nadácie je združenie finančných prostriedkov určených na plnenie všeobecne prospešného účelu v oblasti rozvoja a ochrany duchovných a kultúrnych hodnôt, rozvoja vedy a vzdelania, spočívajúca v nasledujúcich

aktivitách:

  • a) podpora národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí,
  • b) podpora vybudovaniu a prevádzke Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Slovenskej republike,
  • c) ochrana a využitie kultúrneho dedičstva Slovákov žijúcich  v zahraničí,
  • d) podpora slovenského zahraničia v oblastiach, zahraničnej migrácie, vzdelávania a školstva, vedeckovýskumnej, muzeálnej, kultúrnej, osvetovej, výstavnej, prezentačnej a edičnej činnosti,
  • e) podpora vzájomných vzťahov a spolupráce medzi slovenským zahraničím a Slovenskou republikou,
  • f) rozvoj a podpora medzinárodných stykov s organizáciami obdobného zamerania v Európe a vo svete.

     Nadácia je a  bude otvorená všetkým, ktorí budú mať úprimný záujem a budú sa chcieť podieľať a spolupracovať pri napĺňaní týchto ušľachtilých cieľov. Pri dosahovaní týchto cieľov potrebujeme všetci prekonať negatíva minulosti, jednotu, rovnosť, solidaritu, bratstvo, zdravé vlastenectvo a spoločnú víziu pre budúcnosť slovensko – slovenských vzájomných vzťahov.

Doterajší stav príprav pre realizáciu Národného Pamätníka Slovenského vysťahovalectva

V dejinách  tejto planéty  migrácia ľudstva  sa stala takou jej prirodzenou súčasťou, ktorá zásadným spôsobom oddávna až podnes ovplyvňuje celkové dianie vo svete. Exodus národov je dodnes živý a tvorí neoddeliteľnú súčasť svetových i národných dejín. Odchody príslušníkov jednotlivých národov  sa stali  ochudobnením, ale  i obohatením a v prípadoch, keď si diaspóra uchovala duchovné prepojenie so starou vlasťou,  stáva sa imanentnou súčasťou nielen minulosti, ale i súčasnosti a budúcnosti.
            Tieto skutočnosti sa stali určujúcimi pri stanovení ich dôležitosti a významu pre väčšinu emigračných a imigračných štátov a sú determinujúce pri tvorbe a výkone štátnej politiky vo vzťahu k súčasným migračným pohybom a vlastným menšinám a komunitám žijúcimi v zahraničí. Jedným z konkrétnych výstupov je budovanie a existencia pamätníkov venovaných tejto problematike, ktoré majú dve základné podoby, architektonicko – symbolickú a múzejno – inštitucionálnu. Tie sa  v rôznych podobách vzájomne dopĺňajú a v nejednom prípade tvoria jeden celok. Pre priblíženie uvádzame ich prehľad krajín, kde už jestvujú: Argentína, Austrália, Belgicko, Brazília, Česko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Izrael, Južná Afrika, Kanada, Libanon, Malta, Nemecko, Nórsko, Portugalsko, San Marino, Srbsko, Slovinsko, Spojené štáty americké, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko, Taliansko, Veľká Británia.
Pre lepšiu názornosť a ilustráciu priblížime tri z uvedených inštitúcii.
Ellis Island bol otvorený pre verejnosť na obmedzenom základe v rokoch 1976 a 1984.
V americkej histórii išlo  vtedy o najväčší projekt historického reštaurovania  vo výške 160 miliónov dolárov. Projekt bol financovaný z darov poskytnutých nadáciou Socha Slobody – Ellis Island Foundation, Inc.  v spolupráci s National Park Service. V roku 1982 prezident Ronald Reagan požiadal Lee Iacocca, predsedu Chrysler Corporation, o zvýšenie finančných prostriedkov na obnovu a zachovanie Sochy Slobody a Ellis Island. Následne bola založená Liberty-Ellis Island Foundation (SOLEIF). Fundraising nadácie vyvolal nebývalú reakciu a občania USA prispeli viac než  600 miliónmi dolárov na opravy, reštaurovanie a údržbu týchto dvoch veľkých pamiatok. Po reštaurovaní Sochy slobody nadácia obrátila svoju pozornosť na obnovu Ellis Islandu, ktorý sa stal najväčším symbolom amerického prisťahovalectva. Keď bol ostrov otvorený v septembri 1990 a to dva roky pred plánovaným termínom, bolo tu inaugurované  Ellis Island Immigration Museum. V komplexe je  umiestnené aj divadlo, knižnica, nahrávacie štúdio ústnej histórie a imigračné exponáty. V roku 1990 nadácia obnovila dve budovy (celkovo 5 budov), rozšírila a modernizovala múzejnú knižnicu, štúdio orálnej histórie a vytvorila Orientačné centrum pre deti a Ellis Island Living Theatre. Hlavná budova bola otvorená pre verejnosť dňa 10. septembra 1990. Dnes múzeum navštívi takmer 2 milióny návštevníkov ročne. Nachádza sa tu história Ellis Islandu v rokoch 1892 – 1954 keď pôsobil ako centrum a vstupná brána pre prisťahovalcov do Spojených štátov. Ellis Island spolu so Sochou Slobody sú vyhlásené za národný pamätník.
Nemecké emigračné centrum otvorilo 8. augusta 2005 v meste Bremerhaven obsahovo najväčšie emigračné múzeum v Európe. V rokoch 1815 až 1914 sa väčšina z 233 miliónov európskych emigrantov vysťahovalo do USA. Emigrácia začala v 19. storočí a pokračovala ďalej aj v 20. storočí. Európania boli v pohybe. Nie menej ako 7.2 milióna mužov, žien a detí cestovalo do mesta Bremerhaven, aby sa v prístave v rokoch 1830 až 1974 nalodili na zaoceánske lode smerujúce na americký kontinent. 3,7 milióna Nemcov, 3,4 milióna východných a juhovýchodných Európanov a 100-tisíc Škandinávcov, všetci hľadajúc lepší život. Bremerhaven v severnom Nemecku sa tak stalo najväčšou európskou bránou emigrácie  a preto niet divu, že v ňom Nemecké emigračné centrum otvorilo emigračné múzeum. Nemecké emigračné centrum ponúka v múzeu nielen poznanie, ale i relaxáciu, potešenie a aj napätie. Divadelne hraná výstava umožňuje návštevníkom spoznať emigráciu naživo. Prítomné migračné fórum ponúka v múzeu aj vlastný prieskum, ktorý vám umožní pustiť sa do individuálneho hľadania svojho pôvodu, či nájsť význam svojho priezviska. Program dopĺňajú špeciálne výstavy a kultúrne podujatia.
Immigration Museum Austrália, ktoré bolo otvorené v roku 1998 sa nachádza v Melbourne, v historickej budove Starej colnice. Austrália, ktorá bola cieľom pre prisťahovalcov z niekoľkých desiatok krajín, je krajinou prisťahovalcov. Múzeum je zamerané  na etnické skupiny  a národností, ale aj na  širšiu komunitu. Nachádza sa v centre mesta  a skúma príbehy ľudí z celého sveta, ktorí sa sťahovali do štátu Victoria od roku 1800 až po súčasnosť. Príbehy ožívajú vďaka súčasným prejavom memorabílie, pohyblivých obrazov a počítačovej interaktivity. Múzeum sa stalo  populárnym cieľom pre mnohých turistov z celého sveta.
Aká je dnes situácia na Slovensku
      Slovenské vysťahovalectvo a Slováci v zahraničí sú imanentnou súčasťou našej minulosti, majú vonkajší i vnútorný význam pre celé národné dejiny, ale i pre súčasnosť a budúcnosť. Život slovenských menšín, komunít i jednotlivcov v zahraničí vnímame predovšetkým v kontexte slovenských národných dejín, ale nemôžeme obísť skutočnosť, že v novom prostredí sa stali aj súčasťou dejín iných krajín a národov a tým  obohatením celosvetových dejín.
      Pád komunistického režimu v roku 1989, zmena politicko-ekonomických a štátnych štruktúr prináša súčasnú ekonomickú emigráciu a sezónnu migráciu slovenského obyvateľstva do zahraničia. Odhadujeme, že v súčasnosti žije a pracuje v zahraničí približne 2 milióny slovenských vysťahovalcov a ich potomkov, z toho okolo 300 tisíc občanov Slovenskej republiky. Podľa neúplných údajov v súčasnosti odchádza zo Slovenska do zahraničia ročne viac ako 20 tisíc občanov, prevažne mladých ľudí vo veku do 30 rokov.
Výsledkom súčasných európskych migračných pohybov je niekoľko desiatok miliónov Európanov žijúcich mimo krajiny svojho pôvodu, ktorým venuje náležitú pozornosť Rada Európy a Európska únia. V roku 2003 sa v Soluni pod záštitou EU konal prvý summit európskych diaspór, ktorý v záverečnom odporúčaní zvýraznil potrebu vytvorenia pevnejších väzieb medzi Európskym spoločenstvom a Európanmi v zahraničí.
      Slováci sú roztratení po celom svete, každý svetadiel brázdi noha nášho rodáka. Sú síce roztratení, ale v žiadnom prípade nie stratení. Sú úspešní vo všetkých oblastiach života. Vedci, podnikatelia, športovci, zruční remeselníci, tí všetci šíria dobré meno Slovenska a Slovákov za hranicami našej vlasti bez rozdielu, či sa narodili na Slovensku alebo mali na Slovensku korene ich predkovia. Zoznam mien tých, čo sa zo Slovenska museli, alebo chceli vysťahovať, by bol veľmi dlhý. Boli by to milióny mien. Niektoré sú známe, ale veľa ich je zabudnutých a neznámych. Každý z nich však v dejinách Slovenska a Slovákov zanechal nezmazateľnú stopu a to bez rozdielu, či musel odísť z ekonomických alebo politických dôvodov, alebo jednoducho chcel skúsiť niečo nové.
      V rámci úvah a snáh o novej podobe usporiadania vzťahov Slovenskej republiky k Slovákom v zahraničí v pozadí neustále rezonuje myšlienka na vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
Táto myšlienka a jej doterajšia realizácia má dve základné podoby. Tou prvou a staršou je zriadenie a vybudovanie múzea so stálou expozíciou, zbierkotvorná činnosť spojená so záchranou kultúrneho dedičstva Slovákov v zahraničí, jeho ochrana, spracovanie, sprístupňovanie laickej i odbornej verejnosti a prezentácia.
      Tou druhou podobou myšlienky vybudovania Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
 je snaha o jeho vybudovanie  hmotného pamätníka v architektonickom, sochárskom a výtvarnom stvárnení, ktorý by aj navonok mal symbolickú podobu a bol by prejavom prepojenia medzi tými Slovákmi a ich potomkami, ktorí žijú v zahraničí s tými Slovákmi, ktorí žijú na Slovensku. Dnes na Slovensku niet rodiny, ktorej príslušníci by v dávnej či nedávnej minulosti, ale i prítomnosti, neodišli do zahraničia a tento  prirodzený migračný proces nezastaví ani budúcnosť.
Snahy o vybudovanie hmotného pamätníka sú spojené so zápalom jednotlivcov ale i s prázdnymi slovami, sľubmi, zjavnou i skrytou neochotou,  malým záujmom štátnych a verejných činiteľov a s tým spojenou frustráciou slovenského zahraničia.
Prvým  konkrétnym nositeľom myšlienky vybudovania hmotného pamätníka sa stal Dom zahraničných Slovákov v Bratislave. Na základe jeho iniciatívy a s podporou starostu mestskej časti Bratislava – Petržalka Vladimíra Bajana bol v roku 2000 položený základný kameň budúceho pamätníka  na pravom brehu Dunaja. Základný kameň, ktorým je 4,5 tonový neopracovaný červený mramor venovaný Slovákmi z Maďarska, bol v júli 2000 slávnostne položený v Sade Janka Kráľa v Bratislave – Petržalke za prítomnosti delegátov krajanských spolkov z celého sveta a posvätený zástupcami rímsko-katolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku.

V roku 2001 bol vypracovaný prvý ideový zámer a projekt budúceho Pamätníka slovenského vysťahovalectva od autorov Dr. Claude Baláža, Prof. Ing. arch. Akad. arch. Miloslava Mudrončíka, Akad. soch. Imricha Vaneka a Ing. arch. Akad. arch. Viliama Znášika. Myšlienku pamätníka si osvojil a podporil aj predseda Bratislavského samosprávneho kraja Ľubo Roman, ktorého spolu so  splnomocnencom vlády SR Claude Balážom prijal prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster a tiež prisľúbil podporu a pomoc tomuto projektu.
Dňa 9. októbra 2002 sa v Primaciálnom paláci uskutočnilo pracovné rokovanie za účasti Jozefa Moravčíka, primátora hlavného mesta SR Bratislavy, Ľubomíra Romana, predsedu Bratislavského samosprávneho kraja a Claude Baláža, splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov. Predmetom rokovania boli otázky spojené s prípravou a realizáciou Pamätníka slovenského vysťahovalectva a Slovákov v zahraničí, venovaného státisícom tých Slovákov, ktorí v dávnej i nedávnej minulosti museli opustiť svoju rodnú vlasť.
V roku 2008 bol vypracovaný nový aktualizovaný ideový zámer od autorov Dr. Claude Baláža a  Ing. Dušana Klima, ktorý počítal s umiestnením pamätníka na začiatku parku oproti budove Slovenského národného múzea. Keď uvedený projekt predložila Slovensko – nemecká únia v Nemecku spolu so Združením nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov na vyjadrenie starostovi mestskej časti Bratislava – Staré mesto Andrejovi Petrekovi, ten materiál alibisticky odstúpil Kultúrnej komisii miestneho zastupiteľstva. Až po viacerých urgenciách prišlo oneskorené zamietavé stanovisko, pričom sa argumentovalo, že Bratislava sa nepodieľala na slovenskom vysťahovalectve. V skutočnosti Bratislava v minulosti plnila  úlohu ústredného depozitu, kde sa sústreďovali slovenskí vysťahovalci pred svojim odchodom do cudziny, ale aj reemigranti po prvej a druhej svetovej vojne i v období prvej Slovenskej republiky. Preto sa ako najvhodnejšie javí jeho umiestnenie na  Vajanského nábreží, v priestore medzi historickým nástupiskom Propeler a budovou Nového osobného prístavu. V uvedenom priestore sú v súčasnosti už umiestnené viaceré významné pamätníky, ktoré sa viažu k slovenským, československým dejinám, či uhorským dejinám (Ľ. Štúr, replika Korunovačného pahorku, Bulharskí partizáni v SNP, Dunajská flotila ČA, vznik Československej republiky a T.G. Masaryk).  Umiestnenie pamätníka na nábrežie Dunaja ako vodnej cesty a symbolu vody, ktorá odplavila tisíce slovenských vysťahovalcov do zámoria, by zvýraznila jeho jedinečnosť. Realizáciou pamätníka by mesto získalo novú dominantu, ktorej ideový obsah by presahovať rámec Slovenskej republiky. Ideový zámer budúceho pamätníka predpokladal vytvorenie Múru vysťahovalcov v tvare piatich polkruhov, znázorňujúcich päť svetadielov, kam smerovalo slovenské vysťahovalectvo a kde dodnes žijú Slováci a ich potomkovia. Na jeho stenách by boli postupne umiestňované tabuľky s menami tých, ktorí odišli do zahraničia. V duchu cyrilo–metodských tradícií myšlienku spätosti Slovákov na Slovensku so Slovákmi žijúcimi v zahraničí  a atmosféru spoločnej domoviny mal v strednom polkruhu dotvárať výrez v tvare historického cyrilo-metodského kríža a v ňom zvon, ktorého zvuk by sa symbolicky šíril do celého Slovenska, na všetky svetové strany, do všetkých končín, kde žijú Slováci a ich potomkovia. Uvedené riešenie počítalo prepojenie v duchovnej oblasti i ekumenicky, aby boli uspokojené aj predstavy a potreby všetkých veriacich a tým súčasne potvrdené tradície slovenských vysťahovalcov, ktorí s týmto dedičstvom svojich predkov odchádzali do šíreho sveta.
V roku 2007 Svetové združenie Slovákov v zahraničí zahájilo v slovenskom zahraničí verejnú zbierku na výstavbu pamätníka, ale jej výsledok je dodnes neznámy.
Keď v  roku 2008 vláda Slovenskej republiky prijala uznesenie ku koncepcii štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, zaväzovala podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča, aby do 31.decembra 2010 v spolupráci s predsedom Bratislavského samosprávneho kraja vybudoval Pamätník slovenského vysťahovalectva v Bratislave a zabezpečil jeho kofinancovanie. Aj toto vládne uznesenie, podobne ako časť týkajúca sa stálej expozície sa ukázalo ako nereálne a nesplniteľné.
V roku 2009 sa uskutočnilo rokovanie predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej so starostom mestskej časti Bratislava – Petržalka Milanom Ftáčnikom. Témou bola výstavba Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v Petržalke. Starosta Petržalky vyjadril tomuto zámeru podporu a lokalitu Sadu Janka Kráľa považoval za veľmi vhodnú na vzdanie úcty Slovenskej republiky všetkým svojim vysťahovalcom. V roku 2011 predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák sa stretol s hlavnou architektkou hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy Ingrid Konrád, ktorú informoval a doterajšom stave príprav budovania budúceho pamätníka, so žiadosťou  o pomoc a súčinnosť pri riešení tohto dlho neriešenom problému. Argumentoval najmä potrebou vyslať  do slovenského zahraničia signál, že od slov sa prechádza k činom a že v rámci priestorovej koncepcie je pevne určené miesto, kde bude stáť budúci pamätník. Ak sa podarí uskutočniť tento prvý potrebný krok, úrad bol  pripravený spolu s ostatnými partnermi, zobrať na seba všetky potrebné záležitosti spojené s vypísaním architektonicko – urbanistickej súťaže, finančného i realizačného zabezpečenia a celkovej koordinácie.
Píše sa rok 2012 a nič sa nepohlo z miesta, dlhé  čakanie už odradilo mnohých nadšencov doma i v zahraničí.
Najsilnejšou celonárodnou  tradíciou vinúcou sa stáročiami je nepochybne cyrilo-metodská tradícia, ktorá natoľko ovplyvnila životy našich predkov a tým i nás, že po osamostatnení Slovenskej republiky bol 5. júl vyhlásený za štátny sviatok Slovenskej republiky. Stalo sa zákonite, že práve tento deň bol vyhlásený Národnou radou Slovenskej republiky  aj za pamätný deň Slovenskej republiky ako Deň zahraničných Slovákov. Táto symbolika a nevyhasínajúce duchovné a kultúrne dedičstvo otcov sa pretavili aj do základného kameňa Pamätníka slovenského vysťahovalectva a zahraničných Slovákov, ktorý bol slávnostne odhalený práve  dňa 5. júla 2000 v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke. Po jeho dobudovaní bude Pamätník pripomínať aj nasledujúcim generáciám Slovákov, že ich pôvodnú vlasť opustilo veľa synov a dcér, ktorí sa rozpŕchli po celom svete, ale z ich sŕdc nikdy nevymizla láska k rodnému kraju. Pamätník by sa mal svojim putom s minulosťou stať živým odkazom pre budúce generácie, mal by sa stať akousi vstupnou bránou putovania zahraničných Slovákov po svojej pôvodnej vlasti ako aj styčným bodom pre ľudí, ktorí v našej krajine hľadajú svoje korene.
V dejinách slovenského vysťahovalectva zohrala Bratislava významnú a nezastupiteľnú úlohu, ktorú pri súčasných migračných pohyboch plní doteraz. Bola a v je miestom v ktorom pôsobili a pôsobia štátne i neštátne inštitúcie, ktoré sa zaoberajú danou problematikou a plnia funkciu tvorby i výkonu štátnej politiky Slovenskej republiky starostlivosti o našich krajanov žijúcich v zahraničí. Napokon boli to práve oni, ktorí sa v minulosti veľkou mierou pričinili o  národnú obrodu  a  vznik prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov, boli to práve oni ktorí sa aktívne zúčastnili  protifašistického odboja v zahraničí, boli to oni ktorí sa trvalo usilovali a prinášali nemalé obete pre vznik  samostatnej slovenskej štátnosť a sú to oni, ktorí  si dodnes zachovávajú vrúcny vzťah k svojej vlasti a vlasti svojich predkov. Slovenská republika a slovenský národ tu doma na Slovensku im je morálne zaviazaný a svoj dlh, ale najmä vzájomné permanentné duchovné prepojenie, môže splatiť a uctiť si vybudovaním dôstojného pamätníka venovaného  samým sebe a tým „ ktorí hnaní žitia nevôľou“ museli opustiť Slovensko.