( Claude Baláž)
V dejinách tejto planéty migrácia ľudstva sa stala takou jej prirodzenou súčasťou, ktorá zásadným spôsobom oddávna až podnes ovplyvňuje celkové dianie vo svete. Exodus národov je dodnes živý a tvorí neoddeliteľnú súčasť svetových i národných dejín. Odchody príslušníkov jednotlivých národov sa stali ochudobnením, ale i obohatením a v prípadoch, keď si diaspóra uchovala duchovné prepojenie so starou vlasťou, stáva sa imanentnou súčasťou nielen minulosti, ale i súčasnosti a budúcnosti.
Tieto skutočnosti sa stali určujúcimi pri stanovení ich dôležitosti a významu pre väčšinu emigračných a imigračných štátov a sú determinujúce pri tvorbe a výkone štátnej politiky vo vzťahu k súčasným migračným pohybom a vlastným menšinám a komunitám žijúcimi v zahraničí. Jedným z konkrétnych výstupov je budovanie a existencia pamätníkov venovaných tejto problematike, ktoré majú dve základné podoby, architektonicko – symbolickú a múzejno – inštitucionálnu. Tie sa v rôznych podobách vzájomne dopĺňajú a v nejednom prípade tvoria jeden celok.
Danej problematike sa sústavne venuje UNESCO (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization) a v spolupráci s IOM (International Organization for Migration) mapujú súčasný trend vo vývoji múzeí po celom svete. Tak ako v Spojených štátoch, Austrálii, Kanade a nedávno aj v európskych krajinách napríklad Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Holandsku, Portugalsku, Španielsku, Švajčiarsku, Veľkej Británii a ďalších štátoch, sa vytváranie takýchto centier stalo cieľom ako uľahčiť prenos medzi generáciami, ako aj vytvoriť priestor pre stretnutia medzi migrantmi a hostiteľskou krajinou. UNESCO a IOM sa rozhodli spolupracovať pri podpore výmeny informácií a skúseností o histórii prisťahovalectva a spomienok migrantov, najmä prostredníctvom pomoci pri zakladaní a rozvoji múzeí v prijímajúcej krajine. Tento druh múzeí pomáha najmä zbierať, chrániť, vyzdvihovať a sprístupňovať širokej verejnosti určité prvky týkajúce sa histórie a kultúry prisťahovalectva a približuje proces integrácie prisťahovaleckých komunít. Tieto iniciatívy prezentujú príspevky zo strany migrantov do hostiteľskej krajiny, rozmanitosť a bohatstvo pôvodu a jeho kultúr, hľadanie spoločnej reči a pocitu spolupatričnosti, zvyšovanie informovanosti a vzdelávania o migrácii, vytváranie novej identity, rozvíjanie empatie medzi domácim obyvateľstvom a narúšanie stereotypov o vysťahovalectve a prisťahovalectve.
Prehľad medzinárodnej siete jestvujúcich migračných múzeí vo svete:
Argentína – Museo de la inmigración Museo de la inmigración
Austrália – Immigration Museum (Melbourne, State of Victoria), Migration Museum (State of South Australia), New South Wales Migration Heritage Center
Belgicko – Red Star Line Red Star Line
Brazília – Memorial do Imigrante
Česko – Roľník a múzeum Kojákovice
Dánsko – Immigrant Museet – The Danish Immigration Museum
Fínsko – Institute of Migration
Francúzsko – Cité nationale de l’histoire de l’immigration, Génériques Génériques
Holandsko – Kosmopolis – The House of Cultural Dialogue
Írsko – Centre for Migration Studies at the Ulster-American Folk Park, Cobh Heritage Centre Cobh Heritage Centre
Izrael – Babylonian Jewry Heritage Center
Južná Afrika – Lwandle Migrant Labour Museum
Kanada – Pier 21 Halifax , Immigrants to Canada Virtual Museum of orphans immigrated to Canada
Libanon – Lebanese Emigration Research Centre
Malta – Dar l-Emigrant Vallette
Nemecko – DOMiT – Dokumentationszentrum und Museum über die Migration in Deutschland eV , German Emigration Centre , Ballinstadt Emigrácia Múzeum Hamburg, Deutsches Auswanderer Haus Bremerhaven German emigration center
Nórsko – Norwegian Emigration Center
Portugalsko – Museu da Emigração e das Comunidades Museu da Emigração e das Comunidades
San Maríno – San Marino Study Centre on Emigration – Museum of the Emigrant
Srbsko – Srpski Muzej rasejanja I seoba – an initiative
Slovinsko – Slovenian Migration Institute
Spojené štáty americké – Ellis Island Immigration Museum, Chinese American Museum
Španielsko – MhiC – Museo de Historia de la Inmigración de Cataluña MhiC – Museo de Historia de la Inmigración de Cataluña, Arquivo da Emigración Galega Arquivo da Emigración Galega
Švédsko – Immigrant-institutet, National Museums of World Culture, Svenska Emigrantinstitutet, The Multicultural Centre
Švajčiarsko – Migrations Museum
Taliansko – Museo Regionale Dell’Emigrazione Pietro Conti Museo Regionale Pietro Conti Dell’Emigrazione
Veľká Británia – 19 Princelet Street 19 Princelet Street, Indian Presence in Liverpool, History of London’s diverse communities, Moving Here, Museum of Bristol
Pre lepšiu názornosť a ilustráciu priblížime tri z uvedených inštitúcii.
Ellis Island bol otvorený pre verejnosť na obmedzenom základe v rokoch 1976 a 1984.
V americkej histórii išlo vtedy o najväčší projekt historického reštaurovania vo výške 160 miliónov dolárov. Projekt bol financovaný z darov poskytnutých nadáciou Socha Slobody – Ellis Island Foundation, Inc. v spolupráci s National Park Service. V roku 1982 prezident Ronald Reagan požiadal Lee Iacocca, predsedu Chrysler Corporation, o zvýšenie finančných prostriedkov na obnovu a zachovanie Sochy Slobody a Ellis Island. Následne bola založená Liberty-Ellis Island Foundation (SOLEIF). Fundraising nadácie vyvolal nebývalú reakciu a občania USA prispeli viac než 600 miliónmi dolárov na opravy, reštaurovanie a údržbu týchto dvoch veľkých pamiatok. Po reštaurovaní Sochy slobody nadácia obrátila svoju pozornosť na obnovu Ellis Islandu, ktorý sa stal najväčším symbolom amerického prisťahovalectva. Keď bol ostrov otvorený v septembri 1990 a to dva roky pred plánovaným termínom, bolo tu inaugurované Ellis Island Immigration Museum. V komplexe je umiestnené aj divadlo, knižnica, nahrávacie štúdio ústnej histórie a imigračné exponáty. V roku 1990 nadácia obnovila dve budovy (celkovo 5 budov), rozšírila a modernizovala múzejnú knižnicu, štúdio orálnej histórie a vytvorila Orientačné centrum pre deti a Ellis Island Living Theatre. Hlavná budova bola otvorená pre verejnosť dňa 10. septembra 1990. Dnes múzeum navštívi takmer 2 milióny návštevníkov ročne. Nachádza sa tu história Ellis Islandu v rokoch 1892 – 1954 keď pôsobil ako centrum a vstupná brána pre prisťahovalcov do Spojených štátov. Ellis Island spolu so Sochou Slobody sú vyhlásené za národný pamätník.
Nemecké emigračné centrum otvorilo 8. augusta 2005 v meste Bremerhaven obsahovo najväčšie emigračné múzeum v Európe. V rokoch 1815 až 1914 sa väčšina z 233 miliónov európskych emigrantov vysťahovalo do USA. Emigrácia začala v 19. storočí a pokračovala ďalej aj v 20. storočí. Európania boli v pohybe. Nie menej ako 7.2 milióna mužov, žien a detí cestovalo do mesta Bremerhaven, aby sa v prístave v rokoch 1830 až 1974 nalodili na zaoceánske lode smerujúce na americký kontinent. 3,7 milióna Nemcov, 3,4 milióna východných a juhovýchodných Európanov a 100-tisíc Škandinávcov, všetci hľadajúc lepší život. Bremerhaven v severnom Nemecku sa tak stalo najväčšou európskou bránou emigrácie a preto niet divu, že v ňom Nemecké emigračné centrum otvorilo emigračné múzeum. Nemecké emigračné centrum ponúka v múzeu nielen poznanie, ale i relaxáciu, potešenie a aj napätie. Divadelne hraná výstava umožňuje návštevníkom spoznať emigráciu naživo. Prítomné migračné fórum ponúka v múzeu aj vlastný prieskum, ktorý vám umožní pustiť sa do individuálneho hľadania svojho pôvodu, či nájsť význam svojho priezviska. Program dopĺňajú špeciálne výstavy a kultúrne podujatia.
Immigration Museum Austrália, ktoré bolo otvorené v roku 1998 sa nachádza v Melbourne, v historickej budove Starej colnice. Austrália, ktorá bola cieľom pre prisťahovalcov z niekoľkých desiatok krajín, je krajinou prisťahovalcov. Múzeum je zamerané na etnické skupiny a národností, ale aj na širšiu komunitu. Nachádza sa v centre mesta a skúma príbehy ľudí z celého sveta, ktorí sa sťahovali do štátu Victoria od roku 1800 až po súčasnosť. Príbehy ožívajú vďaka súčasným prejavom memorabílie, pohyblivých obrazov a počítačovej interaktivity. Múzeum sa stalo populárnym cieľom pre mnohých turistov z celého sveta.
Napokon ešte jeden príklad toho, ako si iné národy pripomínajú dejiny svojho vysťahovalectva a prisťahovalectva. Amerika a Anglicko si v roku 2006 pripomenuli výročie začiatku plavby troch lodí, ktoré pred 400 rokmi priviezli do Nového sveta prvých anglických osadníkov. Po šesťmesačnej ceste oceánom založili vysťahovalci na dnešnom východnom pobreží USA v máji roku 1607 Jamestown. Guvernér štátu Virgínia Timothy M. Kaine sa pri tejto príležitosti spomienkových osláv zúčastnil v Londýne slávnostného kladenia vencov k pamätníku vysťahovalcov, navštívil múzeum v dokoch neďaleko miesta, odkiaľ lode vyrazili na svoju historickú plavbu. Súčasťou expozície v múzeu je aj replika Discovery, najmenšej z troch lodí výpravy. O šesť mesiacov neskôr navštívila Virginiu zas britská kráľovná Alžbeta II. Narodeniny Jamestownu si vo Virgínii pripomínajú v štýle veľkého sviatku každých 50 rokov už od roku 1807. Oslavy 400. výročia boli spojené s množstvom kultúrnych a spoločenských podujatí, ako aj spomienkových osláv.
Aká je dnes situácia na Slovensku
Slovenské vysťahovalectvo a Slováci v zahraničí sú imanentnou súčasťou našej minulosti, majú vonkajší i vnútorný význam pre celé národné dejiny, ale i pre súčasnosť a budúcnosť. Život slovenských menšín, komunít i jednotlivcov v zahraničí vnímame predovšetkým v kontexte slovenských národných dejín, ale nemôžeme obísť skutočnosť, že v novom prostredí sa stali aj súčasťou dejín iných krajín a národov a tým obohatením celosvetových dejín.
Pád komunistického režimu v roku 1989, zmena politicko-ekonomických a štátnych štruktúr prináša súčasnú ekonomickú emigráciu a sezónnu migráciu slovenského obyvateľstva do zahraničia. Odhadujeme, že v súčasnosti žije a pracuje v zahraničí približne 2,7 milióna slovenských vysťahovalcov a ich potomkov, z toho okolo 300 tisíc občanov Slovenskej republiky. Podľa neúplných údajov v súčasnosti odchádza zo Slovenska do zahraničia ročne viac ako 20 tisíc občanov, prevažne mladých ľudí vo veku do 30 rokov.
Výsledkom súčasných európskych migračných pohybov je niekoľko desiatok miliónov Európanov žijúcich mimo krajiny svojho pôvodu, ktorým venuje náležitú pozornosť Rada Európy a Európska únia. V roku 2003 sa v Soluni pod záštitou EU konal prvý summit európskych diaspór, ktorý v záverečnom odporúčaní zvýraznil potrebu vytvorenia pevnejších väzieb medzi Európskym spoločenstvom a Európanmi v zahraničí.
Slováci sú roztratení po celom svete, každý svetadiel brázdi noha nášho rodáka. Sú síce roztratení, ale v žiadnom prípade nie stratení. Sú úspešní vo všetkých oblastiach života. Vedci, podnikatelia, športovci, zruční remeselníci, tí všetci šíria dobré meno Slovenska a Slovákov za hranicami našej vlasti bez rozdielu, či sa narodili na Slovensku alebo mali na Slovensku korene ich predkovia. Zoznam mien tých, čo sa zo Slovenska museli, alebo chceli vysťahovať, by bol veľmi dlhý. Boli by to milióny mien. Niektoré sú známe, ale veľa ich je zabudnutých a neznámych. Každý z nich však v dejinách Slovenska a Slovákov zanechal nezmazateľnú stopu a to bez rozdielu, či musel odísť z ekonomických alebo politických dôvodov, alebo jednoducho chcel skúsiť niečo nové.
V rámci úvah a snáh o novej podobe usporiadania vzťahov Slovenskej republiky k Slovákom v zahraničí v pozadí neustále rezonuje myšlienka na vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
Táto myšlienka a jej doterajšia realizácia má dve základné podoby. Tou prvou a staršou je zriadenie a vybudovanie múzea so stálou expozíciou, zbierkotvorná činnosť spojená so záchranou kultúrneho dedičstva Slovákov v zahraničí, jeho ochrana, spracovanie, sprístupňovanie laickej i odbornej verejnosti a prezentácia.
Myšlienka zriadenia stálej expozície slovenského vysťahovalectva sa zrodila už v medzivojnovom období roku 1936, keď sa v rámci Dunajských veľtrhov v Bratislave realizovala prvá výstava o slovenskom vysťahovalectve. V roku 1942 pri budovaní múzea slovenských drotárov v Žiline odznel návrh, aby sa po dobudovaní múzea začalo s budovaním múzea slovenského vysťahovalectva. Po druhej svetovej vojne vznikol v roku 1946 na pôde Všeslovanského kongresu návrh na zriadenie múzeí vysťahovalectva v hlavných mestách slovanských štátov. V 60-tych rokoch v Komisii pre zahraničných Čechov a Slovákov pri Kolégiu histórie SAV bola opäť otvorená otázka zriadenia múzea vysťahovalectva. V roku 1968 vznikol na základe rozhodnutia Slovenskej národnej rady Ústav pre zahraničných Slovákov so sídlom v Bratislave, ktorý sa začlenil do organizačnej štruktúry Matice slovenskej, ale metodicky, ako aj z hľadiska politických záujmov štátu, ho riadilo Ministerstvo kultúry SSR. V ústave sa vytvorili podmienky pre vypracovanie koncepcie systematickej akvizičnej činnosti nasmerovanej na problematiku vysťahovalectva, ktorú v roku 1975 schválilo kolégium správcu Matice slovenskej. Od tohto obdobia možno datovať systematický výskum a akvizíciu všetkých písomných, tlačených, ilustračných a hmotných dokumentačných materiálov historického, kultúrneho a etnografického charakteru, ktoré sa priamo, alebo nepriamo dotýkajú problematiky slovenského vysťahovalectva a života zahraničných Slovákov. Tým boli položené základy tvorby Dokumentačnej zbierky, ktorá sa z roka na rok zväčšovala a stala sa základným predpokladom pre múzejnú a expozičnú prezentáciu. Konkrétna podoba tejto myšlienky sa realizovala už v roku 1984 otvorením Stálej expozície Slováci vo svete, v priestoroch ústavu na Františkánskej ulici (vtedy Pugačevovej) v Bratislave.
V roku 1991 došlo ku kvalitatívnemu posunu a v rámci ústavu sa vytvorilo Krajanské múzeum, ktoré spolu s ústavom prešlo do nových priestorov na Štefánikovej ulici v Bratislave do Pistoriho paláca (predtým Múzeum V. I. Lenina). Krajanské múzeum do roku 1995 uskutočnilo viacero umeleckých autorských výstav z tvorby zahraničných Slovákov a odborné výstavy venované Slovákom žijúcim v Poľsku, Maďarsku, Nemecku a Juhoslávii. Matica slovenská v roku 1994 Ústav pre zahraničných Slovákov zrušila bez vedomia a súhlasu Ministerstva kultúry SR a v roku 1995 zaniklo aj jeho Krajanské múzeum.
V roku 1995 Ministerstvo kultúry zriadilo Dom zahraničných Slovákov so sídlom na Štefánikovej ulici v Bratislave a na základe nájomnej zmluvy s mestom Bratislava ho umiestnilo do budovy Pistoriho paláca. Dom zahraničných Slovákov ako príspevková organizácia bol zriadený rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. MK – 1884/1995 – 1 ku dňu 1. júla 1995 na základe zákona o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky. Plnil funkciu kultúrno-prezentačného, informačno-analytického, výskumno-dokumentačného, organizačne – koordinačného a servisného centra pre zahraničných Slovákov. Jeho organizačnou zložkou sa stalo Múzeum zahraničných Slovákov, ktoré však nespĺňalo kritériá klasického múzea a preto nebolo oficiálne zaradené do siete múzeí na Slovensku. Podľa uvedenej zriaďovacej listiny „Dňom 1. júla 1995 prechádzajú na Dom zahraničných Slovákov všetky práva a záväzky a majetok Krajanského múzea Matice slovenskej vrátane pracovnoprávnych vzťahov“. Vedenie Matice slovenskej, vtedy ešte štátnej inštitúcie v rezorte Ministerstva kultúry SR, tento záväzok v rozpore so zákonom odmietlo splniť, čo viedlo ku schizme v oblasti záchrany, ochrany spracovávania a využívania kultúrneho dedičstva zahraničných Slovákov, ktorá pretrváva dodnes so všetkými dôsledkami. Múzeum do roku 2000 pripravilo a prezentovalo samostatné výstavy o Slovenskej lige v Amerike, Slovákoch na Zakarpatskej Ukrajine, v Česku, v Chorvátsku, v Rumunsku , v Juhoslávii a súbežne realizovalo rovnomenné vedecké podujatia, z ktorých vzišli samostatné zborníky. Spracovanie čiastkových výstav venovaných jednotlivým krajanským komunitám mali tvoriť základ budovania budúcej stálej expozície.
Sľubne sa rozvíjajúcu činnosť múzea zastavila v roku 2002 nová zriaďovacia listina vydaná ministrom kultúry Milanom Kňažkom. Podľa upravenej a oklieštenej činnosti Domu zahraničných Slovákov bolo múzeum zverené do správy Slovenského národného múzea.
V snahe hľadať východisko z neutešeného, rôznorodého, neefektívneho modelu riešenia a odstránenia jestvujúcich protirečení, splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov Claude Baláž vypracoval v roku 2000 návrh koncepcie Múzea slovenského vysťahovalectva a Slovákov v zahraničí, ktorý sa zakladal na princípe integrácie a koordinácie jestvujúcich inštitúcií pôsobiacich v danej oblasti. Žiaľ, tento návrh vtedy našiel pozitívnu odozvu len u Slovenského národného múzea.
V zmysle nového zákona o Matici slovenskej roku 1997, už ako neštátnej verejnoprávnej inštitúcii, k úlohám, ktoré jej zveril štát, patrí aj starostlivosť o zachovanie národného povedomia Slovákov – krajanov žijúcich v zahraničí. Na plnenie tejto úlohy si Matica slovenská zriadila jej Krajanské múzeum, ktoré ale nespĺňa kritériá múzea a preto nie je zaradené do siete múzeí na Slovenku. Súčasťou múzea je archív, ktorého prevažnú časť tvorí Dokumentačná zbierka budovaná jeho predchodcami v Ústave pre zahraničných Slovákov a jeho Krajanskom múzeu. Nové múzeum, ktoré bolo nedávno presunuté do Martina, pôsobí v nevyhovujúcich a stiesnených priestoroch, nevyvíja expozičnú a výstavnú činnosť, odborne a personálne je poddimenzované, spracovanie zbierok je v útlme a neprístupné bádateľom. Tento počin vedenia Matice slovenskej je krokom naspäť, ktorý ešte viac sťaží vybudovanie múzea porovnateľného s tými, ktoré už vo svete jestvujú.
Podľa zriaďovacej listiny Slovenského národného múzea vydanej Ministerstvom kultúry SR v roku 2002, je základným poslaním múzea okrem iného, na základe prieskumu a vedeckého výskumu zhromažďovať, ochraňovať, využívať a sprístupňovať hmotné dokumenty aj so zameraním na Slovákov žijúcich v zahraničí. V jeho organizačnej štruktúre však na rozdiel od existencie rôznych múzeí národnostných menšín žijúcich na Slovensku, chýba múzeum, ktoré by sa venovalo problematike slovenských menšín a komunít žijúcich v zahraničí.
Úlohou Slovenského národného archívu, ktorý je najväčším a najvýznamnejším archívom v Slovenskej republike, je preberať, ochraňovať, odborne a vedecky spracúvať a sprístupňovať archívne dokumenty a tým umožňovať ich využívanie. Tu sa nachádzajú archívne materiály k problematike slovenského vysťahovalectva, dejín a života Slovákov v zahraničí.
Významná časť dokumentov o Slovákoch žijúcich v zahraničí sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej knižnice.
Uznesenie vlády Slovenskej republiky 625/2008 zo dňa 17.septembra 2008 ku Koncepcii štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015 uložilo ministrovi kultúry, aby do 31. decembra 2011 zriadil v rámci novej expozície slovenských dejín a života Slovákov na Bratislavskom hrade samostatnú expozíciu dejín, vysťahovalectva a života Slovákov žijúcich v zahraničí v rámci Slovenského národného múzea. Z doterajšieho vývoja je zrejmé, že išlo o nereálne uznesenie, ktoré nevychádzalo z odborných znalostí a predpokladov. Súčasný stav v muzeálnej a expozičnej oblasti je naďalej charakterizovaný roztrieštenosťou, chýba jej koordinácia a koncepcia, jej zabezpečenie je odborne, priestorovo i finančne poddimenzované a doslovne živorí.
Tou druhou podobou myšlienky vybudovania Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
je snaha o jeho vybudovanie hmotného pamätníka v architektonickom, sochárskom a výtvarnom stvárnení, ktorý by aj navonok mal symbolickú podobu a bol by prejavom prepojenia medzi tými Slovákmi a ich potomkami, ktorí žijú v zahraničí s tými Slovákmi, ktorí žijú na Slovensku. Dnes na Slovensku niet rodiny, ktorej príslušníci by v dávnej či nedávnej minulosti, ale i prítomnosti, neodišli do zahraničia a tento prirodzený migračný proces nezastaví ani budúcnosť.
Snahy o vybudovanie hmotného pamätníka sú spojené so zápalom jednotlivcov ale i s prázdnymi slovami, sľubmi, zjavnou i skrytou neochotou, malým záujmom štátnych a verejných činiteľov a s tým spojenou frustráciou slovenského zahraničia.
Prvým konkrétnym nositeľom myšlienky vybudovania hmotného pamätníka sa stal Dom zahraničných Slovákov v Bratislave. Na základe jeho iniciatívy a s podporou starostu mestskej časti Bratislava – Petržalka Vladimíra Bajana bol v roku 2000 položený základný kameň budúceho pamätníka na pravom brehu Dunaja. Základný kameň, ktorým je 4,5 tonový neopracovaný červený mramor venovaný Slovákmi z Maďarska, bol 2000 slávnostne položený v Sade Janka Kráľa v Bratislave – Petržalke za prítomnosti delegátov krajanských spolkov z celého sveta a posvätený zástupcami rímsko-katolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Dom zahraničných Slovákov v snahe o prehĺbenie utužovania vzájomných vzťahov, o neformálne zbližovanie a o kontakt krajanov s vysokými politickými činiteľmi a predstaviteľmi spoločenského, kultúrneho a ekonomického života organizoval podujatia rozličného charakteru, medzi ktoré patrili aj plesy zahraničných Slovákov.. V poradí štvrtý sa konal 6. januára 2001 v reprezentatívnych priestoroch Hotela Kyjev v Bratislave a súčasne sa stal benefičnou akciou v prospech Pamätníka slovenského vysťahovalectva. Dodnes sa nevie, kde sa tieto peniaze podeli, keď Dom zahraničných Slovákov splynul s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Výťažok z plesov zahraničných Slovákov, ktoré v minulosti organizoval Dom zahraničných Slovákov, boli vždy venované na dobročinné účely pre niektorú s krajanských komunít a podporu jej činnosti v oblasti školstva, vzdelávania a kultúry.
V roku 2001 bol vypracovaný prvý ideový zámer a projekt budúceho Pamätníka slovenského vysťahovalectva od autorov Dr. Claude Baláža, Prof. Ing. arch. Akad. arch. Miloslava Mudrončíka, Akad. soch. Imricha Vaneka a Ing. arch. Akad. arch. Viliama Znášika. Myšlienku pamätníka si osvojil a podporil aj predseda Bratislavského samosprávneho kraja Ľubo Roman, ktorého spolu so splnomocnencom vlády SR Claude Balážom prijal prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster a tiež prisľúbil podporu a pomoc tomuto projektu.
Dňa 9. októbra 2002 sa v Primaciálnom paláci uskutočnilo pracovné rokovanie za účasti Jozefa Moravčíka, primátora hlavného mesta SR Bratislavy, Ľubomíra Romana, predsedu Bratislavského samosprávneho kraja a Claude Baláža, splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov. Predmetom rokovania boli otázky spojené s prípravou a realizáciou Pamätníka slovenského vysťahovalectva a Slovákov v zahraničí, venovaného státisícom tých Slovákov, ktorí v dávnej i nedávnej minulosti museli opustiť svoju rodnú vlasť.
V roku 2008 bol vypracovaný nový aktualizovaný ideový zámer od autorov Dr. Claude Baláža a Ing. Dušana Klima, ktorý počítal s umiestnením pamätníka na začiatku parku oproti budove Slovenského národného múzea. Keď uvedený projekt predložila Slovensko – nemecká únia v Nemecku spolu so Združením nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov na vyjadrenie starostovi mestskej časti Bratislava – Staré mesto Andrejovi Petrekovi, ten materiál alibisticky odstúpil Kultúrnej komisii miestneho zastupiteľstva. Až po viacerých urgenciách prišlo oneskorené zamietavé stanovisko, pričom sa argumentovalo, že Bratislava sa nepodieľala na slovenskom vysťahovalectve. V skutočnosti Bratislava v minulosti plnila úlohu ústredného depozitu, kde sa sústreďovali slovenskí vysťahovalci pred svojim odchodom do cudziny, ale aj reemigranti po prvej a druhej svetovej vojne i v období prvej Slovenskej republiky. Preto sa ako najvhodnejšie javí jeho umiestnenie na Vajanského nábreží, v priestore medzi historickým nástupiskom Propeler a budovou Nového osobného prístavu. V uvedenom priestore sú v súčasnosti už umiestnené viaceré významné pamätníky, ktoré sa viažu k slovenským, československým dejinám, či uhorským dejinám (Ľ. Štúr, replika Korunovačného pahorku, Bulharskí partizáni v SNP, Dunajská flotila ČA, vznik Československej republiky a T.G. Masaryk). Umiestnenie pamätníka na nábrežie Dunaja ako vodnej cesty a symbolu vody, ktorá odplavila tisíce slovenských vysťahovalcov do zámoria, by zvýraznila jeho jedinečnosť. Realizáciou pamätníka by mesto získalo novú dominantu, ktorej ideový obsah by presahovať rámec Slovenskej republiky. Ideový zámer budúceho pamätníka predpokladal vytvorenie Múru vysťahovalcov v tvare piatich polkruhov, znázorňujúcich päť svetadielov, kam smerovalo slovenské vysťahovalectvo a kde dodnes žijú Slováci a ich potomkovia. Na jeho stenách by boli postupne umiestňované tabuľky s menami tých, ktorí odišli do zahraničia. V duchu cyrilo–metodských tradícií myšlienku spätosti Slovákov na Slovensku so Slovákmi žijúcimi v zahraničí a atmosféru spoločnej domoviny mal v strednom polkruhu dotvárať výrez v tvare historického cyrilo-metodského kríža a v ňom zvon, ktorého zvuk by sa symbolicky šíril do celého Slovenska, na všetky svetové strany, do všetkých končín, kde žijú Slováci a ich potomkovia. Uvedené riešenie počítalo prepojenie v duchovnej oblasti i ekumenicky, aby boli uspokojené aj predstavy a potreby všetkých veriacich a tým súčasne potvrdené tradície slovenských vysťahovalcov, ktorí s týmto dedičstvom svojich predkov odchádzali do šíreho sveta.
Mimochodom, pri rozhodovaní o umiestnení sochy T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom, Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Staré mesto napriek opačnej mienke väčšiny verejnosti také problémy nemalo. Vie si niekto predstaviť, že by pred Národným múzeom v Prahe postavili sochu Gustáva Husáka, tiež československého prezidenta.
V roku 2007 Svetové združenie Slovákov v zahraničí zahájilo v slovenskom zahraničí verejnú zbierku na výstavbu pamätníka, ale jej výsledok je dodnes neznámy.
Keď v roku 2008 vláda Slovenskej republiky prijala uznesenie ku koncepcii štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, zaväzovala podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča, aby do 31.decembra 2010 v spolupráci s predsedom Bratislavského samosprávneho kraja vybudoval Pamätník slovenského vysťahovalectva v Bratislave a zabezpečil jeho kofinancovanie. Aj toto vládne uznesenie, podobne ako časť týkajúca sa stálej expozície sa ukázalo ako nereálne a nesplniteľné.
V roku 2009 sa uskutočnilo rokovanie predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej so starostom mestskej časti Bratislava – Petržalka Milanom Ftáčnikom. Témou bola výstavba Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v Petržalke. Starosta Petržalky vyjadril tomuto zámeru podporu a lokalitu Sadu Janka Kráľa považoval za veľmi vhodnú na vzdanie úcty Slovenskej republiky všetkým svojim vysťahovalcom. Keďže Sad Janka Kráľa sa stal národnou kultúrnou pamiatkou, podlieha realizácia akejkoľvek stavby v jeho priestoroch schváleniu Pamiatkového úradu. Avšak podľa vyjadrenia riaditeľa Ivo Štassela z Mestského ústavu ochrany pamiatok v médiách, je „Pomník“ zahraničných Slovákov v Sade Janka Kráľa, ktorý ešte ani nie je vybudovaný, vraj umiestnený zle.
V roku 2011 predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák sa stretol s hlavnou architektkou hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy Ingrid Konrád, ktorú informoval a doterajšom stave príprav budovania budúceho pamätníka, so žiadosťou o pomoc a súčinnosť pri riešení tohto dlho neriešenom problému. Argumentoval najmä potrebou vyslať do slovenského zahraničia signál, že od slov sa prechádza k činom a že v rámci priestorovej koncepcie je pevne určené miesto, kde bude stáť budúci pamätník. Ak sa podarí uskutočniť tento prvý potrebný krok, úrad bol pripravený spolu s ostatnými partnermi, zobrať na seba všetky potrebné záležitosti spojené s vypísaním architektonicko – urbanistickej súťaže, finančného i realizačného zabezpečenia a celkovej koordinácie.
Píše sa rok 2012 a nič sa nepohlo z miesta, dlhé čakanie už odradilo mnohých nadšencov doma i v zahraničí.
Najsilnejšou celonárodnou tradíciou vinúcou sa stáročiami je nepochybne cyrilo-metodská tradícia, ktorá natoľko ovplyvnila životy našich predkov a tým i nás, že po osamostatnení Slovenskej republiky bol 5. júl vyhlásený za štátny sviatok Slovenskej republiky. Stalo sa zákonite, že práve tento deň bol vyhlásený Národnou radou Slovenskej republiky aj za pamätný deň Slovenskej republiky ako Deň zahraničných Slovákov. Táto symbolika a nevyhasínajúce duchovné a kultúrne dedičstvo otcov sa pretavili aj do základného kameňa Pamätníka slovenského vysťahovalectva a zahraničných Slovákov, ktorý bol slávnostne odhalený práve dňa 5. júla 2000 v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke. Po jeho dobudovaní bude Pamätník pripomínať aj nasledujúcim generáciám Slovákov, že ich pôvodnú vlasť opustilo veľa synov a dcér, ktorí sa rozpŕchli po celom svete, ale z ich sŕdc nikdy nevymizla láska k rodnému kraju. Pamätník by sa mal svojim putom s minulosťou stať živým odkazom pre budúce generácie, mal by sa stať akousi vstupnou bránou putovania zahraničných Slovákov po svojej pôvodnej vlasti ako aj styčným bodom pre ľudí, ktorí v našej krajine hľadajú svoje korene.
V dejinách slovenského vysťahovalectva zohrala Bratislava významnú a nezastupiteľnú úlohu, ktorú pri súčasných migračných pohyboch plní doteraz. Bola a v je miestom v ktorom pôsobili a pôsobia štátne i neštátne inštitúcie, ktoré sa zaoberajú danou problematikou a plnia funkciu tvorby i výkonu štátnej politiky Slovenskej republiky starostlivosti o našich krajanov žijúcich v zahraničí. Napokon boli to práve oni, ktorí sa v minulosti veľkou mierou pričinili o národnú obrodu a vznik prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov, boli to práve oni ktorí sa aktívne zúčastnili protifašistického odboja v zahraničí, boli to oni ktorí sa trvalo usilovali a prinášali nemalé obete pre vznik samostatnej slovenskej štátnosť a sú to oni, ktorí si dodnes zachovávajú vrúcny vzťah k svojej vlasti a vlasti svojich predkov.
Slovenská republika a slovenský národ tu doma na Slovensku im je morálne zaviazaný a svoj dlh, ale najmä vzájomné permanentné duchovné prepojenie, môže splatiť a uctiť si vybudovaním dôstojného pamätníka venovaného samým sebe a tým „ ktorí hnaní žitia nevôľou“ museli opustiť Slovensko.
In. Slováci v zahraničí č.28.Matica slovenská 2011.s.261 – 267