( Claude Baláž )
Exodus slovenského národa i novodobé migračné pohyby jeho príslušníkov majú svoju minulosť, ale aj dejinnú kontinuitu. Od maďarskej okupácie územia pôvodne obývaného predkami Slovákov v 9. storočí, cez tatársky vpád, tureckú expanziu, stavovské povstania, protireformačné hnutie, úteky poddaných, sťahovanie na Dolnú zem, masové vysťahovalectvo do zámoria, hospodársku emigráciu medzi dvomi svetovými vojnami, politickú emigráciu po druhej svetovej vojne, individuálne úteky pred totalitným režimom, masové odchody po okupácii nášho územia vojskami Varšavskej zmluvy až po súčasné slobodné migračne pohyby občanov Slovenskej republiky.
Bratislava najmä od medzivojnového obdobia zohrávala a zohráva osobitnú a dôležitú úlohu. V tomto období sa stala dôležitým zberným centrom, kde sa sústreďovali vysťahovalci pred svojim odchodom do cudziny. Roku 1928 Rada mesta Bratislavy súhlasila so zriadením provizórnej nocľahárne pre poľnohospodárskych robotníkov – vysťahovalcov na Jelenej ulici v Bratislave. Išlo o provizórium, na ktoré uvoľnilo riaditeľstvo štátnych železníc svoje drevené baraky do tej doby, kým nebude vystavená konečná budova na tento účel. Uvedené provizórium slúžilo daným účelom do roku 1939, kedy sa hospodárske vysťahovalectvo do cudziny obmedzilo a napokon zastavilo. Podobným účelom slúžila i bratislavská nocľaháreň, ktorá bola otvorená 10.11.1930 tiež na Jelenej ulici. Bola to moderná hygienická budova s oddelením pre mužov a ženy s 200 lôžkami a príslušenstvom.[1]
V tomto období sa v rámci Dunajských veľtrhov v Bratislave realizovala v roku 1936 aj prvá výstava o slovenskom vysťahovalectve.[2] V Bratislave pôsobila ako vysťahovalecká inštitúcia Slovenská odbočka Národnej rady československej a najmä Vysťahovalecká poradňa pre Slovensko, ktorá zahájila svoju činnosť v decembri 1934 a umiestnená bola na Križkovej ulici.[3] Vo vzťahu k zahraničným Slovákom a vysťahovalcom zo Slovenska v rokoch 1920 – 1948 v Bratislave pôsobila Slovenská liga na Slovensku (zahraničný odbor) so sídlom na Grösslingovej ulici v budove Slovenskej ligy a v rokoch 1939 – 1944 Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov.
Po druhej svetovej vojne ďalej v Bratislave pôsobila už zmienená Slovenská liga na Slovensku. Po jej nútenom zlúčení s Maticou slovenskou v roku 1948, prevzal túto pôsobnosť Zahraničný odbor Matice slovenskej ako súčasť oblastného sekretariátu Matice slovenskej v Bratislave. Neskôr bol premenovaný na Krajanský odbor a od roku 1953 tieto kompetencie prešli na Československý ústav zahraničný do Prahy.[4]
Na základe uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady bol od roku 1968 zriadený ako profesionálne pracovisko pre krajanskú problematiku Ústav pre zahraničných Slovákov, organizačne začlenený do štruktúry Matice slovenskej a metodicky riadený Ministerstvom kultúry SSR. Jeho sídlom sa stala časť bývalého kláštora františkánov na Františkánskej vtedy Pugačevovej ulici v Bratislave. Tu bola v roku 1984 otvorená aj prvá stála expozícia o slovenskom vysťahovalectve, dejinách a živote zahraničných Slovákov „Slováci vo svete“.[5] Po roku 1989 v rámci reštitúcií si na kláštor nárokovali bratislavskí Františkáni a postupne jeho priestory museli vyprázdniť všetci dovtedajší užívatelia, teda aj dislokované organizačné zložky Matice slovenskej v Bratislave. Časť sa presunula do domu Slovenskej ligy na Grösslingovej ulici a časť reprezentovaná Ústavom pre zahraničných Slovákov začala hľadať náhradne priestory.
Politické zmeny po roku 1989 navodili situáciu, keď staré komunistické inštitúcie a štruktúry zanikali a vznikali nové, ktoré so sebou prinášali priestorové nároky na svoje umiestnenie a pôsobenie. Takým sa stal aj Pistorijský (Pisstoryho) palác na vtedajšej ulici Obrancov mieru, dnes Štefánikovej ulici v Bratislave.
Novorokokový palác lekárnika Felixa Pisstoryho bol postavený podľa projektu architekta Josefa Huberta v 80-tych rokoch 19. storočia (1889) a dnes je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou v Ústrednom zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 166. Je to dvojpodlažný objekt trojkrídlovej dispozície s prechodom v strede uličného krídla. V miestnostiach prvého poschodia sú stropy dekorované bohatou štukovou ornamentikou, v dvoch miestnostiach sú drevené kazetové stropy a v ústrednej sále je strop s nástennými maľbami s apoteózou na hudbu od P. V. Gastacha z roku 1895. V suteréne sa nachádza kinosála (kapacita 100 miest) s funkčným využitím na kultúrne, spoločenské a prednáškové účely.[6] V zadnej časti dvorného areálu paláca bola v prvej polovici 20.storočia postavená nová jednopodlažná budova.
Dom patril ešte v roku 1929 Ide Pisstory, ale v roku 1929 už bol jeho vlastníkom veľkostatkár Gustav Leichtner[7]. V období vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) tu istý čas sídlil zastupiteľský úrad nezávislého chorvátskeho štátu. Po roku 1945 sídlilo v paláci a zadnej budove viacero rôznych spoločenských organizácií. V roku 1954 na základe rozhodnutia dislokačnej komisie Zboru povereníkov boli priestory v novej budove, ktoré dovtedy užíval Zväz slovenských spisovateľov pridelené Štátnemu sanatóriu[8].
Od roku 1953 bolo v paláci umiestnené Múzeum V. I. Lenina Budova bola síce v užívaní múzea, ale vlastníkom národného majetku bol štát. Rozhodnutím Slovenskej národnej rady majetok dňom 1.januíra 1962 prešiel do správy Mestského národného výboru v Bratislave a ten ho svojim rozhodnutím z apríla t.r. odovzdal bezplatne do trvalého užívania Ústrednému výboru komunistickej strany Slovenska pre účely Leninovho múzea v Bratislave[9]. Trvalé užívanie bolo potvrdené následnou hospodárskou zmluvou z 31.júla 1972.
Keďže v zmysle uznesenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa malo byť múzeum adaptované a prebudované, muselo Štatistické evidenčné vydavateľstvo n.p, závod Bratislava uvoľniť priestory, ktoré malo v paláci ešte v nájme [10]. V roku 1971 bol suterén paláca prebudovaný na kinosálu s príslušenstvom
Po novembri 1989 v situácii prebiehajúcich hlbokých spoločenských, politických i ekonomických zmien, keď múzeum dožívalo a bolo pred zrušením, zástupcovia Ústavu pre zahraničných Slovákov sa uchádzali o pridelenie predmetnej budovy. Na základe uznesenia Výkonného výboru ÚV KSS zo dňa 26.10.1990 Múzeum V. I. Lenina ukončilo svoju činnosť a nariadením vlády ČSFR č.901/1990 bolo dňom 1.6.1990 odňaté trvalé užívanie KSČ k nehnuteľnému majetku vo vlastníctve čs. štátu. Ako sa už na začiatku ukázalo, uchádzačov o túto budovu bolo viac a tým najvážnejším boli najmä novovzniknuté maďarské politické strany na Slovensku.[11] Podľa DS 3 záujem o budovu prejavilo aj Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR. Kapacitné dôvody a priestorové možnosti určovali, že užívateľom sa mohol stať len jeden subjekt.
Koncom roku 1989, teda v čase keď budova bola ešte vo vlastníctve štátu, Ústav pre zahraničných Slovákov požiadal o jej pridelenie žiadosťou adresovanou na Národný výbor Bratislavy a predsedovi vlády Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba poznamenať, že vedenie vtedajšieho Múzea V. I. Lenina toto úsilie podporilo a s týmto zámerom vyslovilo jednoznačný súhlas. Dislokačná komisia svojim rozhodnutím č.6 zo dňa 20. marca 1990 odporučila Národnému výboru hlavného mesta SR Bratislavy prideliť priestory bývalého múzea V. I. Lenina na ul. Obrancov mieru č. 21a v Bratislave Matici slovenskej za účelom zriadenia Múzea slovenského vysťahovalectva a súhlasila s tým, aby dislokačné oddelenie NVB vydalo Matici slovenskej na tieto priestory dislokačné rozhodnutie. Žiaľ, toto rozhodnutie bolo doručené oneskorene s veľkým časovým odstupom a to v čase, keď predmetná budova sa zo zákona už stala vlastníctvom mesta. Dislokačné oddelenie NVB odmietlo vo veci konať a dislokačné rozhodnutie nevydalo. O budúcom Múzeu slovenského vysťahovalectva rozhodla Miloslava Zemková predsedníčka ObNV Bratislava I. spolu s poradným orgánom – operatívou poradcov funkcionárov tak, že s prevodom práva hospodárenia nesúhlasili a palác bol odovzdaný do správy Bytového podniku Bratislava I. Budova v zmysle § 2 zák. č. 116/1990 Zb. rozhodnutím z 22.10.1990 bola síce pridelená Matici slovenskej, ale už len za podmienky, že na užívanie bude uzavretá nájomná zmluva medzi Bytovým podnikom I. Domovou správou 3 a Maticou slovenskou. Nájomný pomer vznikol na základe zmluvy o nájme zo dňa 30.1.1991 na dobu určitú do 1.1.1993, za ročnú úhradu 261 860,- Kčs. Prenajímateľ sa v zmluve zaviazal, že po uplynutí doby nájmu prejedná ďalší nájom priestorov, prípadne možnosť odkúpenia objektu prednostne s nájomcom podľa platnej právnej úpravy. Vzhľadom k tomu, že Ministerstvo kultúry SR uvoľnilo zo svojho rozpočtu Matici slovenskej ako štátnej inštitúcii vo svojej pôsobnosti, účelové prostriedky na rekonštrukciu fasády predmetnej domovej nehnuteľnosti (810 640,- Kčs), prišlo k predĺženiu nájmu a uzavretiu novej nájomnej zmluvy s účinnosťou od 1.1.1993 so zvýšenou ročnou úhradou za užívanie nebytových priestorov na 753 480,- Sk. V auguste 1993 Roman Zelenay štátny tajomník Ministerstva kultúry, písomne podporil žiadosť Krajanského múzea Ústavu pre zahraničných Slovákov o prevod budovy na Štefánikovej ulici č. 25 v Bratislave z majetku mesta do majetku resp. správcovstva Matice slovenskej. V dôsledku tragickej dopravnej nehody táto myšlienka stratila svojho významného podporovateľa a vtedajšia starostka mestskej časti Bratislava – Staré Mesto Miloslava Zemková tento návrh odmietla.
Po 1. januári 1993 sa rozbehol proces budovania inštitucionálneho základu tvorby, aktívneho výkonu a finančného zabezpečenia štátnej politiky vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Na profilových rezortoch postupne vznikala sieť odborných pracovísk schopných vytvárať primárnu funkčnú bázu na túto koncepčnú a exekutívnu činnosť štátu. V roku 1994 Matica slovenská zrušila Ústav pre zahraničných Slovákov a v Pistorijskom paláci zostalo ako samostatná organizačná zložka už len Krajanské múzeum.[12] V danej situácii riaditeľ Krajanského múzea vypracoval návrh na jeho transformáciu vytvorením Krajanského domu, ktorý vedenie Matice slovenskej odmietlo. Vtedy sa Ministerstvo kultúry SR rozhodlo prijať tento návrh projektu na vytvorenie Krajanského domu. Reakciou vedenia Matice slovenskej bolo odvolanie C. Baláža z funkcie riaditeľa Krajanského múzea a nasledoval jeho prechod do funkcie riaditeľa novozriadeného Krajanského odboru na Ministerstve kultúry SR. Hlavnou úlohou sa pre neho stala príprava prvého zákona o zahraničných Slovákoch, ktorý Národná rada Slovenskej republiky prijala 14. februára 1997 pod č. 70/1997 Z. z..
Keď v máji 1995 vedenie Ministerstva kultúry prerokovalo a schválilo návrh projektu Domu Krajanov resp. Domu zahraničných Slovákov transformáciou Krajanského múzea v Bratislave, vedenie Matice slovenskej začalo vyvíjať úsilie na záchranu svojho, dovtedy monopolného postavenia vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Dňa 19. mája 1995 prišlo k uzavretiu Dohody o rozdelení pôsobnosti Matice slovenskej a Ministerstva kultúry SR medzi Slovákmi trvalo žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky. Dohoda okrem iného stanovila, že Matica slovenská ku dňu 1.7.1995 vypovie dohodu o prenajatých nebytových priestoroch v budove na Štefánikovej ulici č. 25 uzavretú medzi Maticou slovenskou a mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto. Mnohé ustanovenia predmetnej zmluvy boli však sporné, mali dočasný charakter a v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka minister kultúry túto dohodu vypovedal (MK SR 2162/97-1) s účinnosťou od 31. marca 1998. Právne postavenie i činnosť budúceho Domu zahraničných Slovákov presne vymedzila jeho zriaďovacia listina.
Podľa § 28 až 30 zákona NR SR č. 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky a so súhlasom Ministerstva financií Ministerstvo kultúry SR zriadilo k 1. júlu 1995 Dom zahraničných Slovákov v Bratislave a vydalo jeho zriaďovaciu listinu publikovanú v úradnom právnom vestníku. Zriaďovacia listina určila sídlo a vymedzila základné poslanie i predmet činnosti Domu zahraničných Slovákov v oblasti muzeologickej a vedeckej činnosti, v oblasti zbierok a vedeckých informácií, v edičnej oblasti a v oblasti kultúrnej a prezentačnej činnosti. V zriaďovacej listine sa okrem iného vzťah k Matici slovenskej vymedzil nasledovne „Štatutárnym orgánom Domu zahraničných Slovákov je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister kultúry SR“ a ďalej „Majetok Domu zahraničných Slovákov je vymedzený v delimitačnom protokole Krajanského múzea Matice slovenskej, ktoré je súčasťou Domu zahraničných Slovákov. Dňom 1. júla 1995 prechádzajú na Dom zahraničných Slovákov všetky práva a záväzky a majetok Krajanského múzea Matice slovenskej vrátane pracovno-právnych záväzkov“. Ustanovenia týkajúce sa Matice slovenskej, vtedy štátnej inštitúcie, odmietlo jej vedenie naplniť, čo bolo v štátnej správe dovtedy neporovnateľné a svedčilo nielen o jej slabosti, ale aj o nie vždy dostatočnom záujme nekompromisne hájiť záujmy štátu. Následné vzájomné nechutné ťahanice okolo majetko – právnych vzťahov, kompetencií a obviňovania zo „štátneho dirigizmu“, ktoré mali aj súdnu podobu, nepriniesli osoh ani sporným subjektom, ani zahraničným Slovákom. Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy mal právo a povinnosť vyjadrovať sa k uzavretým zmluvám svojich priamo riadených organizácií, ktoré sú napojené na jeho štátny rozpočet. V tomto zmysle právny odbor MK SR konštatoval, že aj Dohoda o správe a využívaní zbierkového fondu Krajanského múzea PNK MS uzavretá medzi Domom zahraničných Slovákov a Maticou slovenskou nebola v súlade so zákonom 278/1993 Z. z a jeho aplikáciou v štátnych organizáciách ani podľa Pokynov MK SR – 1310/95-330. Napokon 7. februára 1997 (MK SR č. 276/97-1) minister kultúry oznámil predsedovi Matice slovenskej svoje rozhodnutie nasledovne: „Skutočnosť, že p. Ing Vladimír Repka, ktorého som po dohode s Vami v roku 1995 dočasne menoval do funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov, nenaplnil predpoklady pre odborné a kvalitné plnenie úloh, ktoré v danej oblasti vláda Slovenskej republiky deklarovala vo svojom Programovom vyhlásení z januára 1995, jeho neochota riadiť sa pokynmi a odporúčaniami vedenia ministerstva i mojimi osobnými, potvrdili moje definitívne rozhodnutie odvolať menovaného z funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov“. Nedoriešené záležitosti tejto kauzy pretrvávajú až do dnešných dní, pre slovenské zahraničie majú negatívny dopad a ich výsledkom je, že v Slovenskej republike nejestvuje v odbornom a právnom zmysle profesionálne múzeum, ktoré by sa zaoberalo problematikou dejín a života Slovákov žijúcich v zahraničí.
V decembri 1995 bola v zmysle zák. č. 116/1990 Zb. uzavretá medzi mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto a Domom zahraničných Slovákov zmluva na dobu neurčitú o nájme nebytových priestorov za zvýšenú úhradu 1 657 850,- Sk ročne. Táto suma sa postupne zvyšovala a v roku 2001 už predstavovala 3 021 000,- Sk. Zmluva okrem iného stanovila, že nájomca nie je oprávnený dať nebytové priestory, alebo ich časť do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa. Toto záväzné ustanovenie bolo v súvislosti s čiastočným užívaním priestorov Maticou slovenskou porušované a nedodržiavané, čo zbytočne vyvolávalo ďalšie spory. Dom zahraničných Slovákov podľa uvedenej zmluvy užíval nebytové priestory na účely výstavné a reprezentačné, kancelárske, na zabezpečenie vydavateľskej, kultúrnej, reprezentačnej a muzeologickej činnosti. Nebytové priestory tvorili kancelárie (120 m2), výstavné sály (536 m2), kinosála (163 m2), a ostané v celkovej výmere 1 657,85 m2.
Boj o Pistorijský palác týmto neutíchol a postupne bolo treba odrážať rôzne pokusy a snahy o jeho využitie na iné účely ako pre zahraničných Slovákov. Bol záujem o úpravu podkrovných priestorov na byty pre rôzne súkromné osoby a nedefinované záujmy súkromných spoločností zo zahraničia. Istý čas o budovu javil záujem aj novozriadený verejný ochranca práv (ombudsman) a v roku 2001 sa uvažovalo o možnom umiestnení Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. Staré Mesto oznámilo, že navrhuje predbežne predať budovu za sumu 11 miliónov korún. Aktualizovaný znalecký posudok súdneho znalca Ivana Izakoviča zo dňa 24.1.2002 na základe vyhlášky hovoril o cene budovy vo výške 7 237 110 korún [13]. Medzi predsedom Bratislavského VÚC Ľubom Romanom a vicepremiérom Pálom Csákym napokon prišlo k dohode, že Bratislavský VÚC si nebude nárokovať na túto budovu a tak P. Csáky sem chcel okrem Sekretariátu splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov nasťahovať Sekretariát splnomocnenkyne pre rómske komunity, ale ani tento zámer nebol realizovaný. Vnútorná dispozícia a finančné náklady potrebné na úpravy a rekonštrukciu celej budovy napokon odradili všetkých uchádzačov.
Koncom októbra 2002 poslanci Starého Mesta posudzovali návrh súkromnej spoločnosti, ktorá chcela odkúpiť budovu Pistorijského paláca, ocenenú odhadcom na sumu viac ako sedem miliónov korún. Záujemca ponúkal mestskej časti 20 miliónov korún. Poslancom sa však cena zdala nízka a žiadali ju zvýšiť na 40 miliónov korún. Napokon budova nebola predaná.
V snahe riešiť neutešené pomery celkového stavebného stavu nehnuteľnosti a priestorového využitia, ktoré boli dané poslednou úpravou pre expozíciu múzea V.I. Lenina, Ministerstvo kultúry SR poverilo Dom zahraničných Slovákov, aby dal vypracovať návrh architektonického riešenia prestavby a úpravy celej budovy.[14] Štúdiu, ktorú vypracoval ateliér Zetarch pod vedením Ing. arch. akad. arch. Viliama Znášika, prerokovalo vedenie ministerstva ešte v roku 1997 a pre jeho realizáciu navrhlo rokovania s mestom Bratislava o zmene a úprave majetko – právnych vzťahov, ktoré by garantovali investičný vklad štátu. Rokovania s primátorom Andrejom Ďurkovským, pri ktorých Ministerstvo kultúry ponúkalo zámenu budovy za iný objekt vo vlastníctve štátu, nepriniesli priame odmietnutie, ale alibistický prenos riešenia na mestskú časť Bratislava – Staré Mesto.
V marci 2001 vydal vtedajší minister kultúry Milan Kňažko vyhlásenie pre tlač, v ktorom oznámil svoj úmysel zrušiť Dom zahraničných Slovákov a tento úmysel potvrdil aj vo svojom májovom vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky. Tieto zámery znamenali zásadný koncepčný zásah do platného uznesenia vlády SR č. 1146/1999 a zároveň vyvolali ostrú kritiku a otvorené protesty zo strany väčšiny krajanských spolkov a organizácií v zahraničí. Vedenie Domu zahraničných Slovákov dostalo od MK SR pokyn na ukončenie nájmu Pistorijského paláca a od 10. decembra 2001 mu boli poskytnuté náhradné priestory na Jakubovom námestí č. 12 v Bratislave, v budove, ktorá bola v správe MK SR. Na základe pokynu ministra kultúry M. Kňažka (list č.MK-57/2002 zo dňa 27.2.2002 a MK-434/2001-1 zo dňa 27.3.2002) bolo Domu zahraničných Slovákov uložené vykonať prevod správy hnuteľného majetku štátu a súvisiacich činností vrátane pracovno–právnych vzťahov doteraz spravovaných odovzdávajúcou organizáciou Domom zahraničných Slovákov na preberajúcu organizáciu Slovenské národné múzeum. Následne minister kultúry M. Kňažko zmenil pôvodnú zriaďovaciu Domu zahraničných Slovákov z roku 1995 atým oklieštil predmet jeho činnosti len na oblasť kultúrnu a prezentačnú.[15] Dôsledky tohto necitlivého, neodborného a nepolitického rozhodnutia poškodili nielen záujmy štátu v oblasti vzťahov so zahraničnými Slovákmi, ale bolestivo dopadli na celé slovenské zahraničie. Dom zahraničných Slovákov a s nimi aj zahraniční Slováci prišli o svoj dom, Matica slovenská a jej Krajanské múzeum museli opustiť budovu a presťahovať sa do nedostatočných náhradných priestorov v budove bývalej Slovenskej ligy na Slovensku, na Grösslingovej ulici v Bratislave.
V malej časti ľavého krídla predmetnej budovy zostal úradovať v troch miestnostiach už len Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov Úradu vlády Slovenskej republiky na čele so splnomocnencom vlády pre zahraničných Slovákov (Dr. Claude Baláž), ktorý vláda zriadila 19. decembra 2001 s účinnosťou od 1. januára 2002. Uznesenie vlády č. 1211/2001 vtedy uložilo vedúcemu Úradu vlády SR, aby zabezpečil aj jeho umiestnenie a to prenájmom časti budovy, dovtedajšieho sídla Domu zahraničných Slovákov na Štefánikovej ulici č. 25 v Bratislave. V januári 2002 bola podpísaná nájomná zmluva medzi mestskou časťou Bratislava – Staré mesto zastúpenej starostom Petrom Čiernikom a Úradom vlády SR zastúpeným vedúcim úradu Štefanom Hudecom a následným dodatkom č.14/2002/322 s termínom do 31.12.2003.
Koncom októbra 2002 poslanci Starého Mesta posudzovali návrh súkromnej spoločnosti, ktorá chcela odkúpiť budovu Pistorijského paláca, ocenenú odhadcom na sumu viac ako sedem miliónov korún. Záujemca ponúkal mestskej časti 20 miliónov korún. Poslancom sa však cena zdala nízka a žiadali ju zvýšiť na 40 miliónov korún. Napokon budova nebola predaná. Je len samozrejmé, že ak malo Staré Mesto záujem budovu predať, tak potrebovalo mať objekt bez bremena a zbytočných nájomcov malej časti jestvujúcich kancelárskych miestností. V danej situácii sa našiel krajanský mecenáš z Nemecka, ktorý bol ochotný nielen budovu odkúpiť, ale aj reštaurovať a ponechať ju na účely a použitie pre zahraničných Slovákov. Ale aj túto veľkorysú ponuku starosta P. Čiernik a poslanci Starého Mesta bezdôvodne odmietli a naopak výpoveďou trvali na vyprataní priestorov a odchode Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov. Nesúhlas a rozhorčenie nad vypovedaním Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov z priestorov Pistorijského paláca v Bratislave vyjadril predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Dušan Klimo v otvorenom liste popredným slovenským politickým predstaviteľom. Ako sa v liste adresovanom prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi, predsedovi NR SR Pavlovi Hrušovskému a predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi uvádzalo, rozhodnutie bratislavskej mestskej časti Staré Mesto je prejavom nezáujmu Slovenskej republiky o viac ako dva milióny Slovákov žijúcich v zahraničí. Podľa neho je toto rozhodnutie taktiež protiústavné a v rozpore s Deklaráciou NR SR zo 6. júla1999 as praxou európskych krajín pri riešení ich vzťahov ku krajanom. Podľa Oddelenia správy nehnuteľného majetku staromestského Miestneho úradu, priestory Pistorijského paláca mal Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov prenajaté len do konca roku 2003 a záujem o jej predĺženie zo strany Miestneho úradu Bratislava – Staré mesto, ani jeho starostu nebol. Keď aj napriek písomným výzvam Úrad vlády SR odmietol priestory užívané generálnym sekretariátom opustiť, koncom januára 2004 bola podaná žaloba na bratislavský Okresný súd za účelom vypratania priestorov.
Po odchode generálneho sekretariátu do náhradných priestorov na Radlinského ulici v Bratislave, Pistorijský palác ostal prázdny a opustený. Tým zanikol aj jediný Krajanský dom v Slovenskej republike.
Mestská časť síce deklarovala virtuálne projekty na jeho kultúrne a galerijné využitie paláca, ale táto kultúrna pamiatka je aj koncom roka 2011 prázdna bez akejkoľvek starostlivosti a údržby a čoraz viac chátra. Mestská časť Bratislava – Staré Mesto tak stratila za roky 2001 – 2011 len na nájomnom viac ako 30 miliónov korún, nehovoriac aj o ďalších finančných a morálnych stratách. Bolo by tragédiou pre túto národnú kultúrnu pamiatku, ktorú zahraniční Slováci vnímajú už ako súčasť svojho kultúrneho dedičstva, ak by ju čakal podobný osud ako iných, možno aj zámerne zanedbávaných pamiatok. Jedna podstatná zmena sa predsa len stala, už sa nepíše o paláci lekárnika Pistoria, alebo o Pistorijskom paláci, už sa z neho stal Pisztoryho palác. Aj to môže byť svedectvom o smerovaní súčasného poslaneckého zboru mestskej časti Bratislava – Staré Mesto. Možno sa raz stane zázrak a môžeme len dúfať, že Bratislava bude nielen hlavným mestom Slovenskej republiky, ale sa stane aj hlavným mestom Slovákov na Slovensku i v zahraničí.
[1] Claude Baláž. Slovenské vysťahovalectvo .Dokumenty V. Matica slovenská 1990.s. 69
[2] Pamätník. Múzeum a expozícia. www.diaspora.sk
[3] František Bielik. Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty III.Matica slovenská 1978. s.23 – 29
[4] Tomáš Winkler. Matica slovenská v rokoch 1945 – 1954. Z problémov a dokumentov ústredia MSMatica slovenská 1970. s.189 – 191
Róbert Letz. Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku (1920 – 1948) Matica slovenská 2000. s.109 – 144
[5] O. Karkuš a kolektív. Dvadsať rokov práce s krajanmi.Matica slovenská 1988.
[6] Súpis pamiatok na Slovensku. I.Bratislava 1967. s.179
Pamiatky Bratislavy. Bratislava 1988. s. 63 – 65
[7] Štefan Holčík. Palác lekárnika Pisstoryho treba obnoviť. In Bratislavské noviny.r.XV.č.9
[8] Obvodný národný výbor – Nivy v Bratislave, odbor miestneho priemyslu a hospodárstva. Zn.: III/1-707-11/VI-1954,21.VI.1954
[9] Mestský národný výbor v Bratislave, finančný odbor. .Zn. : Fin – 175/1962
[10] Mestský národný výbor v Bratislave, odbor bytový, Zn.: D/69 – 752/1967
[11] Záznam z rokovania zástupcov MKDH a Matice slovenskej zo dňa 3,1.1991, konanej na Bytovom podniku I Bratislava
[12] Desaťročie Slovenskej republiky. Slovenská republika a zahraniční Slováci.Matica slovenská 2004. s. 543 – 544
[13] Pravda,4.marca 2002
[14] Správa o technickom a funkčnom stave budovy uvádzala akútne nedostatky, ktorými boli najmä vlhnutie muriva v suteréne(chodby, sklady, kinosála); zlý stav strešnej krytiny, zatekanie, vlhnutie; havarijný stav sociálnych a hygienických zariadení; havarijný stav vzduchotechniky; zdevastované pôvodne drevené zárubne, kazetové stropy a stropné maľba, nutné sú reštaurátorské práce; havarijný stav dvornej fasády; narušená statika terasy; nedostatočná kanalizácia, havárie po veľkých dažďoch a zaplavovanie suterénu; a iné. Archívna dokumentácia Domu zahraničných Slovákov.
[15] Mária Katarína Hrkľová. 10 rokov Domu zahraničných Slovákov. In. Pamätnica. Dom zahraničných Slovákov 1995 – 2005.Bratislava 2005. s.11 – 14